Sabrina: „On ne naît pas femme: on le de­­vient.“ Ženou sa nerodíme, ale stávame sa ňou (Si­­mone de Beauvoir: Druhé pohlavie, 1949). Ženou sa stávam, až keď prejdem cez prah svojho domu. Mám oholenú tvár, hrubý mejkap, výrazný rúž, šaty. Snažím sa nakračovať pomaly na opätkoch, ktoré do januárovej Bratislavy vôbec nepatria. V autobuse sedím s nohou cez nohu, v odrazovom zrkadle sa neustále upravujem. Počas dňa niekoľkokrát vyhľadám toaletu, aby som si mohla upraviť rúž, aplikovať deodorant alebo svoj vanilkový parfum. Aj napriek tomu, že sa cítim šťastná – žijem sen malého chlapca, ktorý chcel byť Šípkovou Ruženkou –, uvedomujem si, že to, čo robím, je performancia, ktorá ma obmedzuje. Bojím sa na verejnosti vyjadriť svoju maskulinitu či androgýnnosť, je nutné, aby ma svet vnímal ako feminínnu ženu. Akýkoľvek zlý pohyb, nestrážená hĺbka hlasu, vrávoranie na opätkoch ma v mojich očiach ohrozuje. Svet ma vníma ako ženu a v tomto fakte nachádzam bezpečnosť. Performovať feminitu je náročné, ale nutné pre moje psychické a fyzické zdravie.

Keď som doma, nie som ženou, som ničím. Koncept rodu zaniká v momente, keď si dám dole topánky a zavesím kabát. Moje domáce…