Literární reportáž slovenské spisovatelky a publicistky z arménského festivalu Literary Ark není pouze nahlédnutím do zákulisí mezinárodní akce, ale také inspirativním zamyšlením nad rozdílnou povahou a funkci národních literatur a úlohou spisovatele v současné společnosti.
Holičský salón: polohovateľné červené kožené kreslá, drevené obloženie, vysoké zrkadlá a holič v bielom plášti. Dívame sa oknom na výjav bežného života. Fotografujeme. Niekto zakýva holičovi, ktorý si nás všimol. Alebo sa len otočil a nezbadal nás, pretože vnútri je silné svetlo a vonku sa stmieva. Pouličné osvetlenie je možno príliš slabé na to, aby nás vykreslilo. Nevidí nás. Preto si na chvíľu pripadáme, že sa dívame na plátno. „Pozri sa na svoju minulosť,“ povie mi David Matevosyan, hlavný organizátor festivalu Literary Ark, chytí ma okolo pliec a ukazuje na vysvietený obraz. Obracia sa na mňa, pretože verí, že nás spája podobná trasa. Kráčame smerom k modernite, k Európe. Ja som akoby o pár krokov popredu a on mi tak môže ukázať minulosť.
Sme v severoarménskom meste Gyumri, druhom najväčšom meste po Jerevane. V roku 1988 toto mesto zložilo traumatické zemetrasenie, ktoré na čas premenilo Arménsko na cieľ humanitárnej pomoci a pozornosti médií. Dnes hlavnému námestiu dominuje súsošie hrdinov, ktorí sa zaslúžili o arménsku identitu, ako sme sa dozvedeli počas fotografovania. V pozadí je svietiaci billboard napojený na niekoho osobný počítač, takže na obrazovke vidíme názvy priečinkov a dokumentov. Prekvapivo ma poteší plagát pri ceste, na ktorom Adriana SklenaříkováKarembeu predvádza svadobné šaty. David mal pravdu – túžime sa ukázať, dokázať to. Len občas nie je isté, že čo. A komu.
Skupina kartografov z Other Europe
V Gyumri strávime len pár dní v rámci devätdňového pobytu v krajine. Sme skupina spisovateľov z tradičného Západu, čiže krajín Západnej Európy a Severnej Ameriky. Z takzvanej novej Európy, čiže z bývalých socialistických republík včlenených v posledných prístupových vlnách do Európskej únie, a tiež z Ruska a republík v oblasti na pomedzí vplyvu Ruska a záujmu Únie. Venujem tomuto výpočtu zón a hraníc veľa pozornosti, pretože samotný festival nás nútil rozmýšľať viac o kultúrnej a politickej kartografii než o akejsi nestrannej literárnej tvorbe. Sme teda skupinou kartografov a máme pomôcť správne zakresliť Arménsko. „Odkiaľ ste? Z Arménska. Z Arabska? Nie, z Arménska. Z Rumunska? Z Arménska. Aha, ďakujem, poďte ďalej!“ uradník zaškrtol kolonku „Other Europe“ a nechal Davida postúpiť v rade. Je to veľmi dôležitá historka, aj keď povedaná len tak s hlavou smiešne vytočenou v minibuse alebo nad plným stolom: „Kto si dá kávu?“ Arménsku kávu, ktorú v Srbsku volajú srbská, v Bosne bosnianska a v Turecku, na Slovensku a v Čechách turecká.
V jerevanskom Múzeu písomností sme sa dívali na mapy vyvolávajúce úsmev aj začudovanie – Ameriky chýbali, juh a sever boli vymenené, Stredomorie podivne nafúknuté a Afrika zoseknutá na líbyjské pobrežie obtekajúce zdola južnými vodami, v ktorých zaznačili prítomnosť neznámych príšer. Možno dnes máme k dispozícii presnejšie geografické mapy, no tie mentálne sa stále podobajú tým na pergamene. Veľa času trávime dívaním sa. Na mapy, ukazujúce Arménsko rozkladajúce sa medzi Stredozemným, Čiernym a Kaspickým morom. Na monštrancie a relikviáre uchovávajúce kosti svätých, kus kríža aj dosku z Noemovej archy. Na vyprahnuté hory, ktoré sú náleziskami pradávnych známok civilizácie – najstaršia topánka sveta mi pripomína sľukársky krpec.
Hľadať jazyk nových situácií
Veľmi sa túžim o tento dojem podeliť, no hlas superega ma poučuje, aby som si dobre strážila hranicu medzi vtipom a znevažovaním. „Máš presne taký humor ako ja, sme stará sedliacka rodina, je to typický sedliacky humor,“ hovorí belgická prozaička, s ktorou som sa podelila o svoje postrehy. Zároveň však po jej analýze zostávam v urazenom zamyslení: „Moji predkovia žili odjakživa v meste!“ Som presvedčená, že môj humor sa zakladá na viacgeneračnej mestskej skúsenosti. Bojím sa o svoj jazyk! „Čo je základom identity národa? Predsa jazyk!“ odpovedá si na položenú otázku zaslúžilý arménsky autor. Rakúšan Ludwig zavrtí hlavou a chce diskutovať, no autor mu doleje a umlčí ho prípitkom, v ktorom cituje Williama Saroyana.
Máme vidieť, vypočuť a potom rozpovedať. Očakáva sa od nás, že niečo urobíme. „Môže literatúra zmeniť svet?“ pýtajú sa usporiadatelia pri okrúhlom stole. „Ach áno, áno, áno a ako!“ volajú vo svojich príspevkoch zúčastnení domáci autori. Nestihla som sa zaregistrovať u moderátora, a tak svoj pochybovačný postoj zdieľam len s pár autormi, ktorí tiež netušili, že o slovo sa treba oficiálne uchádzať. „Nemyslím si,“ tvrdím a posúvam misu so šalátom s trhanými kúskami hovädzieho, „pretože slovenskí spisovatelia nedokázali ani len zmenu zachytiť, byť jej svedkami a kritikmi.“ Trhám plackovitý chlieb lavaš – zaslúžilý autor vyzýva španielsku poetku, aby na chlieb napísala svoje verše, ktoré on potom zje. „Možno Pišťankove Rivers of Babylon alebo Klimáčkovo English is Easy, Csaba is Dead… Ale kde sú všetky tie úžasné kúsky písané do zásuvky a slobodou prerastené písačky? Nemali jazyk odpovedajúci novým situáciám. Stále ho hľadáme, výraz, formu… odvahu.“ Prúd priamej reči sa tu mení na ponornú riečku vnútorného hlasu, ktorý slabne a prepadá sa v jaskyni nedokončených myšlienok. Pripodobenia odrážajú moje nasýtenie krajinnými výjavmi. Rozosielam blízkym pohľadnice s pohorím Ararat.
Kozmické či sexy písemníctvo?
Vytrvalé stretnutia autorov však potvrdzujú, že na písaní a spoločenskom postavení autorov stále čosi je. Status spisovateľa ponúka možnosť zmeniť si život. Nie svet, krajinu, ale život. Nie bytie, existenciu, ale ten život, ktorý zachytávame v curriculum vitae. Je to sexy doplnok k obyčajnej kariére v čase, keď sa maľovanie, fotografovanie či zbieranie starožitností stáva primárnou kategóriou, cez ktorú sa predstavujeme svojim známym. Prešli sme si časmi, keď písanie bolo trápnym príživníctvom a skutočný lesk mal job v reklamke. Dnes sa písanie vracia tak, ako sa vracajú staré písacie stroje, vysoké šnurovacie topánky a zvuk gitary. V Arménsku však rezonoval odlišný prístup k písaniu. Písanie ako poslanie, služba väčšej myšlienke, nadindividuálnemu celku ako spoločnosť, národ, ľudstvo. A tak je aj drobný verš súčasťou monumentálneho projektu písomníctva – hodný vystrelenia do kozmu či aspoň prehltnutia zaslúžilým autorom.
„Študenti nás počúvali, išla im španielčina, mali na nás otázky!“ hovorili nadšene španielske poetky Jolanda a Raquel po stretnutí na Jerevanskej univerzite. A Belgičanka Anne rozvinula ich nadšenie smerom k zamysleniu, že v prednáškovej sále počas svojho vystúpenia nezaregistrovala typický predposledný rad hlasov, ktoré by znevažovali jej slová, obracali ich na posmech a poukazovali na trápnosť akéhokoľvek pedagogického, literárneho či iného úsilia. „Chýbal tu západný cynizmus, brali nás vážne,“ povedala na záverečnej tlačovej konferencii. Študenti sa ma spýtali, či nie som kvôli témam, ktoré otváram, vo svojej krajine persona non grata. Otázke som nerozumela. Prekvapilo ma, že verili v takú silu slov. Že slová majú moc zahnať ľudí do exilu, ak otvoria Pandorinu skrinku nevypovedateľného. Takýto prístup k váhe slova sa podľa rumunského autora narodeného v Odesse, Vasilija, spája s binárnym systémom (s nami, alebo proti nám) charakterickým pre pozíciu literatúry za socializmu. Podľa Vasilija dnes funguje princíp mnohých hlasov, na ktorých vo výsledku nijako nezáleží. Američan Fortner povedal: „Obávam sa, že organizátori si myslia, že vo svojich krajinách máme nejaké slovo.“
Samotný festival bol pre nás nahliadnutím do zóny, kde literatúra požíva – aspoň v určitých vrstvách – značnú vážnosť. Je prostriedkom spoločenského dúfania aj politickým nástrojom. Pozvaných autorov táto nečakaná tiaž prekvapila: „Viem, o čo tu ide,“ tvrdila jedna z nás, „vyzývajú nás, aby sme na záver pobytu napísali niečo do zborníka. Niečo o Arménsku. Keď každý rok pozvú takmer päťdesiat autorov, tak skôr či neskôr získa niekto z týchto autorov nejakú veľkú cenu. A predstavte si, čo to bude znamenať, mať od tohto človeka báseň o Arménsku!“ Pocítili sme náhlu povinnosť presláviť sa. Možno však vôbec nejde o nás, o naše písačky, ódy na Arménsko. „Máme byť svedkami, že táto krajina tu je, že s ňou treba rátať,“ hovorí Američan Fortner. Googlime krajinu, ktorú by sme snáď inak nenavštívili, a svojim známym hovoríme: „Choďte, áno, určite sa oplatí!“ A potom napíšeme svoj text o Arménsku.
Autorka je spisovatelka a publicistka.
Literary Ark. Jerevan, Arménie, 23.–31. 10. 2013.