Slovenský parlament získal v březnových volbách nový odstín. Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko obdržela od voličů téměř devět procent. Poprvé se tak v éře samostatného Slovenska ukázalo, že potenciál ľudáckého dědictví má sílu i v demokratických volbách 71 let od konce druhé světové války a čtvrtstoletí od sametové revoluce.
Po víťazstve vo voľbách do Banskobystrického samosprávneho kraja v roku 2013, ktoré bolo často označované za regionálnu odchýlku, nepotvrdzujúcu hlbší trend v slovenskej spoločnosti, dosiahla Ľudová strana Naše Slovensko ĽSNS ďalší úspech. V jednej časti verejnosti vyvoláva ohromné obavy z budúcnosti slovenskej demokracie, v druhej zase škodoradosť, že to Kotleba „dal“ napriek silnej kritike zo strany médií, mimovládnych organizácií a slovenských elít. Tretia časť, zdá sa, naozaj dôveruje Kotlebovmu prísľubu, že „urobí poriadok“. Tieto jednoduché slová najlepšie vystihujú činnosť ĽSNS za uplynulé dva mesiace po parlamentných voľbách. Drvivá väčšina ich aktivít je v rovine propagandistických rétorických zvratov, menšina predstavuje reálne kroky. Tento pomer je daný povolebnou konšteláciou, ktorá takmer vylučuje možnosť, že niektorý z ich návrhov bude podporený na pôde slovenského parlamentu. Táto situácia kotlebovcom momentálne vyhovuje. Kotleba môže pokračovať vo svojej hre moderného slovenského mučeníka, ktorého zápas s establišmentom naberá na obrátkach. Pochopil, že v momentálnej politickej konštelácii je to práve on a jeho chlapci, kto predstavuje pre časť slovenskej verejnosti nádej na zmenu. Pritom netreba veľa konať, dôležité je veľa o tom rozprávať. Posilnenú pozíciu ĽSNS pritom nedokresľujú len zvyšujúce sa preferencie, ale aj výrazná finančná injekcia v podobe „odmeny“ za volebný výsledok, intenzívnejšia mediálna pozornosť a v neposlednom rade aj zviditeľnenie ďalších bojovníkov za národ medzi novými poslancami ĽSNS.
Kotleba a tí ostatní
Nové tváre (minimálne v očiach širšej verejnosti) sú osobitou kapitolou. Niekoľko z nich predstavuje prízemnejšiu verziu svojho „vodcu“, ktorý si už dáva na slovíčka pozor. Medzi najlepšie príklady patrí Andrej Medvecký, o ktorom sa krátko po voľbách zistilo, že je súdený za útok na muža z Dominikánskej republiky. Po medializácii bol nahradený Milanom Mazurekom. Odhodlanie tohto mladého muža ubrániť svoju vlasť srší z dobre známeho videa, v ktorom slovne útočí na moslimskú rodinu s deťmi. Ďalším je poslanec Krupa, ktorého najzásadnejším príspevkom do verejného diskurzu je pištoľ, ktorú nosí poctivo pripnutú aj do parlamentu. V mnohých prípadoch sú to práve ostatní členovia ĽSNS, ktorí odhaľujú skutočné stranícke postoje. Je veľmi užitočné vyhľadať si blog neúnavného Jána L. Benčíka, ktorý mapuje neučesané postoje kotlebovcov na sociálnych sieťach.
Propagandistickorétorická časť aktivít ĽSNS je v povolebnom období charakteristická akcentovaním tém, ktoré boli výrazné aj v minulosti. Deje sa to rôzne, napríklad pripomínaním obdivu k prezidentovi slovenského fašistického štátu, Jozefovi Tisovi, prostredníctvom návrhu uctenia jeho pamiatky minútou ticha v parlamente, či návrh na zníženie počtu predsedov parlamentu. V neposlednom rade je to kritika prezidenta (Andrej Kiska sa s Kotlebom po voľbách odmietol stretnúť s odôvodnením, že s fašistami sa nediskutuje) najmä za jeho proeurópske a proeuroatlantické postoje, cez ktorú Kotleba posilňuje vlastný obraz bojovníka proti cudzorodým prvkom spoza hraníc, respektive zo Západu. Prečo ale podobný dôraz na nezávislosť Slovenska neuplatňuje napríklad v prípade Ruska? V tomto prístupe treba vidieť stratégiu kotlebovcov, spočívajúcu v predkladaní rozličných návrhov, ktoré síce nezískajú širšiu politickú podporu, ale prostredníctvom médií sa opäť potvrdí povesť Kotlebu a jeho strany ako obrancov národa. Paradoxne Kotlebove názorové premety zostávajú medzi jeho podporovateľmi veľmi slabo reflektované. Napríklad jeho rozhodnutie zostať v pozícii predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, hoci tento post získal aj vďaka silnej kritike „multifunkčného“ predchodcu. Dôvodom pre tento premet je obvyklá kotlebovská figúra, a teda obava pred návratom „starých zlodejských štruktúr“.
Domobrana bielych občanov
Nebol by to poriadny bojovník za Boha a za národ, keby sa obmedzil na slová, hoci v prípade ĽSNS hrajú zásadný prím. V duchu predchádzajúcich aktivít kotlebovci neváhajú využiť akúkoľvek tragédiu pre svoj prospech. Tak sa z násilného incidentu vo vlaku stal impulz pre vyslanie hliadok v mikinách ĽSNS na určité vlakové spoje, ktorých cieľom je ochrana proti obľúbenému Kotlebovmu nepriateľovi – „cigánskym extrémistom“. Snáď netreba pripomínať, že tento a podobné pojmy slúžia pre ĽSNS ako nástroj znefunkčnenia definície extrémizmu. Hliadky vo vlakoch sú pre kotlebovcov prvým krokom pri realizácii prísľubov o vybudovaní domobrany, ktorá je pre nich nevyhnutným opatrením pre obranu slušných (čítaj „bielych“) občanov. Nanešťastie však hliadky vo vlakoch vo veľkej miere odkryli nepripravenosť štátu riešiť obdobné iniciatívy brania spravodlivosti do vlastných rúk.
Kotleba si ako župan, spojený so škrtaním dotácií pre bystrické Štúdio tanca či Bábkové divadlo, vybudoval povesť aj na poli umenia. Po voľbách to vyjadril najzásadnejšie ako vedel, keď po pár minútach svojvoľne prerušil divadelné predstavenie v Brezne. Dôvod? Expresívne výrazy v umeleckom texte.
V tomto i ďalších prípadoch Kotleba trpezlivo konštruuje svoj obraz presvedčeného nacionalistu a vášnivého bojovníka proti nespravodlivosti. Vďaka jeho odkazom to chvíľami vyzerá tak, že hlavný problém Slovenska nespočíva iba v pokrivkávajúcej spravodlivosti, ale aj v zlom systémovom nastavení. Tieto odkazy však Kotleba vysiela od prvého úspechu v roku 2013 prevažne implicitne. Balansuje tak na hrane medzi tvrdým jadrom svojich podporovateľov a širším spektrom prevažne mladých frustrovaných a vzdorovitých voličov. Obdobne to vidíme aj v najfrekventovanejšej téme, a to afiliácii kotlebovcov k slovenskému fašistickému štátu. Tu treba zdôrazniť jednoznačný posun, ktorý je charakteristický uhladenejším slovníkom, za ktorým možno tušiť pragmatizmus. Dobre to ilustrujú aj občasné odpovede Kotlebu k otázke holokaustu. Nikdy sa nevyjadrí priamo, ale uchyľuje sa k rozličným nepriamym vyjadreniam svojho postoja. Napríklad v relácii istej televízie na otázku o holokauste konštatuje, že druhá svetová vojna si vyžiadala mnoho obetí, ale „nepýtajme sa stále na tú jednu vybranú skupinu“.
Schwerinské vyhlásenie
Kotleba zbiera plody neschopnosti štandardných politických strán, ktoré takmer vôbec nedokázali hodnoverne presadiť štýl riadenia vecí verejných bez korupčných škandálov a nekompetentnosti. Veľká časť ľudí, obzvlášť tých mladších, stratila alebo postupne stráca vieru v to, že demokracia je najlepším možným systémom správy vecí verejných.
Z reakcií na Kotlebu treba vyzdvihnúť iniciatívu Stop fašizmu, ktorá okrem zrozumiteľnej argumentácie, prečo je ĽSNS extrémistickou stranou, ponúkla poslancom slovenského parlamentu praktickú stratégiu prístupu k aktivitám kotlebovcov na hradnom vŕšku. Je založená na princípoch takzvaného Schwerinského vyhlásenia, ktoré sa svojho času osvedčilo v Nemecku pri izolácii a oslabení extrémistickej Národnodemokratickej strany Nemecka. K dnešnému dňu ju podporilo 21 poslancov a poslankýň, no treba podotknúť, že k efektívnemu fungovaniu tohto prístupu je nutná omnoho výraznejšia podpora.
Autor je knihkupec a občanský aktivista.