Antifašizmus spája

Pochod neofašistov v Bratislave sľuboval všeličo. Od tisícov účastníkov, až po „veľké prekvapenie“. Predpokladaný počet pochodujúcich sa nenaplnil a prekvapením je akurát nové rozloženie síl na krajne pravicovej scéne, kde sa Mariánovi Kotlebovi črtá konkurencia v podobe ešte extrémnejšie pravice. Antifašistická mobilizácia naopak ukázala, že odpor proti fašizmu dokáže aj na Slovensku pritiahnuť širokú verejnosť. Po dlhej dobe ide o symbolické nadýchnutie, ktoré Slovensko potrebovalo.

Veľké prekvapenie

Antifašistická mobilizácia pritiahla až trojnásobne viac ľudí ako pochod fašistov, a hoci odhady sa líšia, je jednoznačné, že 25. júna dominoval v Bratislave antifašizmus. Nielen počtom, ale aj výbornou organizáciou a zastúpením rozličných osobností verejného života z viacerých miest Slovenska – z Bratislavy, Banskej Bystrice, Žiliny, či Košíc. Mobilizácia sa otvorila príhovormi na Námestí Slovenského národného povstania. Medzi najsilnejšie patrili prejavy verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej, popredného neurológa Pavla Traubnera, komentátora Michala Havrana a sýrskeho utečenca Muhamada. Dôležité bolo aj to, že vystúpili viaceré poslankyne, poslanci a primátor Bratislavy. Mobilizácia bola špecifická práve preto, že dokázala spojiť ľudí z celého prodemokratického spektra. Po príhovoroch nasledoval pochod niekoľkých stoviek ľudí ulicami Bratislavy s množstvom transparentov, hudobným sprievodom, ktorý skončil opäť na Námestí SNP. Tu program Antifašistickej mobilizácie pokračoval vystúpeniami hudobníkov, po ktorých bola akcia ukončená.

V menšom počte pochodovali aj fašisti, k zá­sadným stretom ale nedošlo. Polícia zvládla svoju úlohu dobre a nedopustila, aby sa zopakovala situácia z roku 2015. Práve vlaňajší, doposiaľ najväčší pochod, v ktorom sa zlievala radikálna a extrémna pravica, bol inšpiráciou pre organizátorov fašistického pochodu. Hlavný z nich, Lukáš Kopáč, organizoval akciu i v roku 2015. Tohtoročným cieľom bolo priviesť do Bratislavy aspoň dvojnásobný počet účastníkov. Jeden zo spoluorganizátorov, Marián Magát zo Vzdoru Kysuce, dokonca vo videu sľúbil, že ak ich bude dosť, príde „veľké prekvapenie“. Evidentne ich dosť neprišlo, pretože spomínané prekvapenie sa nerealizovalo.

Rež a rúbaj do krve

Východiskovým bodom bola bratislavská hlavná vlaková stanica, odkiaľ sa dav pod dohľadom polície presunul na Námestie slobody. Nechýbala gardistická pesnička „Rež a rúbaj do krve“ a pozdravy „Na stráž“. Pochod fašistov po ceste nenásilne konfrontovala menšia skupina okolo Fedora Gála, ktorý bol v dobe Nežnej revolúcie líder hnutia Verejnosť proti násiliu. Od Mariána Magáta zaznievala informácia, že zhromaždenie sa nekoná kvôli moslimom, či utečencom, ale kvôli politikom. Je pravdou, že väčšina prejavov sa sústredila na prekrúcanie súčasných vzťahov medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi. V reči fašistov teda ide najmä o „diktát Bruselu“, či „likvidáciu Európy“. Napriek týmto informáciám bolo zhromaždenie sprevádzané transparentmi protiislamského a protiutečeneckého rázu. Vyjadrenie Magáta tak treba brať ako typický príklad demagógie krajnej pravice, ktorá nemá problém v jednej vete niečo poprieť a v druhej to zase vytiahnuť ako zásadný argument. Tesne pred rozpustením zhromaždenia začala krátka Magátova estráda, v ktorej imitoval sudcu a obžalovával politikov, medzi inými napríklad premiéra Róberta Fica, či prezidenta Andreja Kisku. Pár stoviek účastníkov našlo rozsudok pomerne rýchlo v slove „obesiť“ a následne sa po „sudcovej“ výzve pustili do trhania zástavy Európskej únie. Napokon Magáta odviedla polícia na výsluch, no podľa všetkého bez zásadnejších dôsledkov.

Zdá sa, že účastníkmi pochodu boli výlučne skalní fanúšikovia a členovia združení Vzdor Kysuce a Hnutie slovenskej obrody. Z rôznych dôvodov nebolo oslovené širšie spektrum ľudí, najmä mladých frustrovaných voličov, ktorí napríklad v marcových parlamentných voľbách odovzdali hlas Kotlebovej Ľudovej strane Naše Slovensko. Sám Kotleba sa dokonca od akcie dištancoval a na pochode sa neobjavil ani on, ani nikto z jeho strany.

Fašizmus v saku

Hlavný dôvod nízkej účasti môžeme hľadať práve v Kotlebovej ignorácii sobotňajšej akcie. Tento fakt však napovedá i o aktuálnych posunoch na krajne pravicovej scéne. V prvom rade sa núka domnienka, že sa vytvorí zoskupenie s politickými ambíciami, ktoré bude stáť ešte viac napravo od samotného Kotlebu. Jeho jadro bude tvoriť Hnutie slovenskej obrody, na čele s jej lídrom Róbertom Švecom. Potenciál tohto krídla je otázny. Zatiaľ je to skôr Kotleba, kto ťaží z tém krajnej pravice a z využívania príkladov zlyhávania nefunkčného štátu. V každom prípade je zrejmé, že čím bližšie budú voľby v roku 2020, tým viac bude eskalovať boj o voliča – nielen o radikálov a extrémistov, ale aj o frustrovaných ľudí všetkých vekových kategórií. Cieľom bude predovšetkým mladá generácia, ktorá už ukázala, že východiskom z politického marazmu sa nanešťastie môže stať aj fašizmus v saku.

Síce sa ukázalo, že antifašizmus na Slovensku nezomrel, ale pracovať na tom, aby sa z fašistov nestal politický mainstream, si vyžaduje ešte oveľa viac práce. Slovenskú spoločnosť totiž prebúdzajú len šoky, a aj to len nakrátko. Protesty, ktoré sa organizujú pravidelne, majú zvláštny zápach, ktorý šíri najmä časť lídrov opozície, neváhajúcich používať slovník podobný fašistom. Teraz sa však v Bratislave položili základy niečoho širšieho a ak sa využijú konštruktívne, môže z toho vyrásť zárodok jednotnejšieho angažovaného spoločenstva ľudí, ktorí sa neboja postaviť fašizmu, nenávisti, či korupcii. Ľudí konzistentných v tom, že ľudské práva menšín, či korupcia sú dôležité témy pre spoločnosť a nie je možné robiť selektívne výnimky podľa toho, čo sa nám hodí. Antifašizmus spája a tento potenciál by sme nemali premrhať. Najmä preto, že ďalšiu šancu už dostať nemusíme. Na otázku, či dokážeme zvládnuť fašizujúce tendencie v spoločnosti, si pravdepodobne odpovieme už v najbližších mesiacoch.

Autor je knihkupec a občanský aktivista.