Zrkadlo ľahostajnej spoločnosti

Dlhé roky v slovenských médiách dominovali v súvislosti s témou sociálneho vylúčenia len Rómovia, prípadne bezdomovci. Aj to spravidla len vo vizuálnej skratke. Slovo chudoba sa nehodilo do rámca neoliberálneho diskurzu, ktorý určoval mainstreamovú diskusiu. Hoci sme na Slovensku mali od revolúcie väčšinu vlád takých, v ktorých bola zastúpená strana hlásiaca sa k ľavici, ich myšlienkové vyprázdnenie, či antireformný étos ich nielen diskreditovali v očiach vzdelanejších vrstiev, ale predovšetkým vyprázdňovali priestor pre ľavicový populizmus, ktorý sa stal dominantným, ak nie vôbec jediným „prínosom“, tejto časti politického spektra. Populizmus samozrejme nič nerieši – ani sociálne vylúčenie Rómov, ľudí dlhodobo nezamestnaných, obyvateľov „hladových dolín“, ľudí postupne strácajúcich prístup k základným službám, ani ľudí neschopných vlastnými silami toto všetko preklenúť. Keď k tomu pridáme obmedzenú právnu ochranu a všadeprítomnú parto­kraciu, klientelizmus a korupciu, tak jediným predpokladaným dôsledkom je nárast úspechu extrémistických zoskupení. Ostatne, parlamentné voľby to potvrdili. Na škodu celej spoločnosti sa ich výsledok nechápe ako zá­­kladné zlyhanie štátu, zvlášť voči sociálne vylúčeným skupinám, ale ako akási temná hrozba nástupu neofašistov do parlamentu. Toto je síce interpretácia vďačná pre média, rôzne aktivistické zoskupenia a všeobecnú hystériu, ale riešenie jadra problému to len odsúva.

Tábor, plot, väzenie

Sociálna tematika sa vytratila nielen z diskusií. Ak v období ranného kapitalizmu tvo­­rila významnú inšpiráciu pre umeleckú tvorbu, počas živelného postkomunistického kapitalizmu u nás prakticky úplne absentuje. Výtvarné umenie v tomto nie je výnimkou. Všeobecná bezzubosť do seba zahľadenej umeleckej prevádzky, udržiavanej pri živote rôznymi grantovými schémami, je toho smutnou vizitkou. Rezignáciou na snahu o oslovenie publika spoločensky závažnejšími témami sa umenie samo marginalizuje a odsúva na okraj pozornosti. Ako opačný príklad spomeniem poľské výtvarne umenie, ktoré vie ísť na samotnú dreň tamojšej spoločnosti a vyvolať zodpovedajúce reakcie.

Aj na slovenskej výtvarnej scéne však existujú príklady, ktoré dokazujú, že venovať sa závažným spoločenským témam je možné ­ i keď zatiaľ s dosahom primárne pre odbornú komunitu. Bratislavská galéria tranzit.sk sa nikdy počas svojej existencie ani len nepribližovala k strednému prúdu, ale v poslednom období, počas pôsobenia Judit Angel, sa posunula ešte viac na okraj, k hľadaniu možností umelecky sprostredkovať témy primárne dokumentaristické, archívnické, sociologické, či historické. Najnovšia výstava Prízraky spoločensky mŕtvych s podtitulom Zobrazovanie sociálneho vylúčenia si kladie za cieľ „zasadiť problematiku sociálneho vylúčenia do historickej perspektívy. Prepája postupy rôznych inštitúcií a prostriedkov, určených na kontrolu ekonomických nerovností a sociál­­nych konfliktov formou fyzickej separácie ľudí (tábor, múr, plot, väzenie)“.

Virtuálna kríza

Viedenský kurátor výstavy Christian Kravagna ju zostavil z prác piatich súčasných umelcov a z fotografií sociológa Pierra Bourdieua. Vchod do inak pomerne priestorovo skromnej výstavnej časti galérie ešte viac stiesnil dodatočne dostaveným „múrom“ a presklený vstup tak uzavrel vizuálnou hranicou. Hneď za vstupom nás čaká téma úteku – na veľkej ploche sa strácajúce jemné kresby, nákresy, schémy a vizuálne štylizované texty nemeckej autorky Christine Meisner, odkazujúce k americkému otrokárstvu a predovšetkým k duchovnému a fyzickému úteku ku slobode. Ku koloniálnemu otrokárstvu trvajúcemu ešte o sto rokov neskôr odkazuje inštalácia britskej umelkyně Emmy Wolukau­Wanambwa. V druhej miestnosti galérie sú prezentované dve diela: video Etiópčana Mulugetu Gebrekidana s utečencom v centre obrazu a na pozadí ikonických miest vytúženej destinácie západnej Európy. Druhým dielom sú rytiny slovensko­rakúského umelca Roberta Gabrisa inšpirované tetovaniami tiel rómskych väzňov. V tretej miestnosti si divák môže pozrieť film Juriho Schadena o vzniku rakúskeho detenčného centra v oblasti postihnutej nezamestnanosťou. Akýsi pomyselný prechod medzi druhou a treťou miestnosťou tvoria Bourdieuove fotografie z francúzskeho Alžírska, evokujúce korene neskoršej migrácie a zobrazujúce vtedajšiu presídľovaciu prax.

Kľúčovou otázkou je, čím sú pre nás tieto prvoplánovo vzdialené témy dôležité, keď u nás zažívame v podstate virtuálnu imigračnú krízu (desaťtisíce ľudí odchádzajúcich z domoviny vidíme len v médiách). Už naši bezprostrední susedia však majú s masovou imigráciou diametrálne inú skúsenosť. Slovensko malo vždy mentálne bližšie k roli kolonizovaného ako kolonizátora, väzneného než väzniteľa. Minimálne časť slovenskej spoločnosti sa stále štylizuje do obetí kolonizácie – maďarskej, českej, ruskej, západnej. Trpíme akýmsi poddanským naturelom. Krajina zažila niekoľko vĺn emigrácie, ktoré výrazne menili politickú, ekonomickú, sociálnu a etnickú tvár krajiny – prebehlo nútené vysťahovanie Čechov, Židov, Nemcov, Maďarov, buržoázie, inteligencie. A každá táto skupina patrila predtým medzi „spoločensky mŕtve“, ekonomicky, etnicky či ideologicky vylúčené. Getoizovane, či rovno internovane. Sociálny kapitál, o ktorý sme ich odchodom prišli a stále prichádzame, nie sme stále schopní oceniť.

Múry zlatých klietok

Téma hraníc nie je o nič menej aktuálna. O tej vieme svoje, keďže sme štyri desaťročia žili zavretí na jej jednej strane. Zdanlivo zaniknutá téma teraz bolestne vystala v súvislosti s témou prijímania imigrantov. Deliacu čiaru postoja k nim, hranice nášho myslenia, presne kopíruje. Nevyhli sme sa ani múrom, ktoré teraz vyrastajú po celom svete. Nie sú to len múry oddeľujúce rómske sídla. Segregačnú funkciu majú aj múry zlatých klietok, satelitných mestečiek či štvrtí – ich uzavreté komunikácie, cesty a chodníky. Dokonca aj umelé, zle namaľované hranice (tie čo doteraz spôsobujú problémy v Afrike a na Blízkom východe) majú u nás paralely. Nie je to len naša južná hranica, ale i nezrozumiteľné hranice krajského usporiadania.

Kurátor bratislavskej výstavy k nej pripravil pomerne rozsiahly sprievodný text vydaný formou mini bulletinu. Osobne by som považoval niektoré jeho tézy za diskutabilné. Napríklad tam, kde v súvislosti s novovznikajúcimi múrmi píše, že „ich účelom je znemožniť pohyb, ktorý by ohrozoval ekonomické rozdelenie nastolené globálnym kapitalizmom“. Alebo keď tvrdí, že „systém medzinárodnej deľby práce, ktorý ma tendenciu štiepiť svetové obyvateľstvo na (prevažne nebiele) biedne platené pracovné sily a (prevažne bielych) bohato zásobených konzumentov“. Problém súčasného kapitalizmu však nie je produkcia, ale konzum, a ten sa nezaobíde bez konzumentov. Tých potrebuje nielen v podobe biedne platených pracovných síl. Mimochodom, čínska stredná vrstva je v absolútnych číslach väčšia ako napríklad tá európska. Ale to sú veci na diskusiu. Význam výstavy nielen ako zrkadla našej ľahostajnej spoločnosti, ale predovšetkým ako odrazového mostíka pre hlbšie úvahy o svete vnútri i vonku, to nemení.

Autor je kulturní publicista.